Na cestu sme sa vydali prvú februárovú sobotu. Každý z nás, aj keď v inej časti okresu, sa zobudil do krásneho slnečného rána. Slnko sa ukázalo konečne po dlhých zimných mesiacoch a mne prišlo ľúto, že za takého krásneho počasia musím odcestovať. „Čo už“, povedala som si a nabalila posledné veci do kufra. Ešte posledný pohľad z dverí na moju izbu a hor sa objavovať krásy Grazu. No to sme ešte museli absolvovať tú najúnavnejšiu a najnudnejšiu časť, to znamená asi dvanásť hodín strávených v autobusoch, vlakoch a vláčenie našej batožiny po nástupištiach. Ale aj to sme zvládli bez väčších komplikácií a o siedmej večer náš vlak zastavil na konečnej zastávke.

     Graz nás privítal pekne hustým lejakom, očividne takto prejavil svoju radosť z nášho príchodu. No my sme studenému lejaku povedali anglické „never mind“ a pobrali sme sa smer: Jugendgästehaus, čo bol vlastne názov nášho hostela. Neviem ako pán profesor s pani profesorkou, ale my štyri sme po príchode na izbu boli celé bez seba, že na nás čaká posteľ. Tú sme si nadlho neužili, keďže o hodinu nás čakala večera. Aj by sme ju kvôli tomu pohodliu na izbe oželeli, ale naše žalúdky sa sušienkami (desiata od mamky) nedali oklamať.

     Takže sme sa na večeri konečne stretli s ďalšími účastníkmi projektu. Svetaskúsení študenti na nás vytiahli ich bezchybnú angličtinu a nám chvíľu trvalo, kým sme sa jazykovo preorientovali, no v strede večera už každý s niekým konverzoval. Po večeri sme mali zoznamovanie za sebou a konečne prišla na rad vytúžená posteľ.

     Na druhý deň sa počasie nezmenilo. Znova strašne pršalo a to nás čakala prehliadka mesta. Juta, jedna skvelá učiteľka, nás sprevádzala mestom. Kde-tu sme sa zastavili a ona nám povedala pár vecí o mieste. Jednou z väčších zastávok bolo múzeum zbraní (zaujímavé, no ešte viac ak ste chlapec), Kunsthaus (výstava súčasného umenia, mnohými nepochopená) a pár kostolov. Na obed sme sa zastavili v reštaurácii ako stvorenej pre nedeľňajší obed. Síce sme si kvôli nej museli vyšliapať menší vŕšok, ale oplatilo sa. Bolo tam útulne, ľudia boli milí a všetkým chutilo. Po obede sme sa pobrali domov, s menšou zastávkou v kostole, keďže bola nedeľa.

     Ďalší deň bol za nami a my sme sa dostávali k jadru veci. Nasledujúci deň bol pondelok a my sme vstúpili na pôdu hosťovskej školy. To znamenalo, že sme si zapli počítač a začali pracovať. Čakalo nás pár hodín vyučovania, čo naozaj neznelo lákavo, ale profesor Simonowitz bol naozaj úžasný a ani sme sa nenazdali a bol tu obed. Privítal nás riaditeľ školy a pripravili pre nás aj menšie občerstvenie. Potom nám žiaci zo školy poukazovali areál z ich pohľadu a nasledovalo ďalšie vyučovanie. Po škole sme zašli na Schloßberg, čo by som preložila ako „hradný vŕšok“. Bol to taký kopec niekde v centre Grazu, kde na vrchole bola vežička, so záhradami a celkom pekným prostredím. Hlavne bol odtiaľ krásny výhľad na Graz. Hore sme museli šliapať pekne po svojich, ale dole sme si dopriali oddych a zviezli sme sa vláčikom. Ešte večera v reštaurácii neďaleko hostela a ďalší deň bol za nami.

     Utorok bol trocha voľnejší. Škola bola len do obeda a poobedňajšie voľno každý strávil inak. Väčšina však trávila voľný čas v okolí Jakominiplatz nakupovaním suvenírov a šatstva. Večera bola tiež individuálna a my sme ju strávili v pizzerii na námestí pri chutnej pizzi a lasagnoch.

     Stredu sme znova začali školou. Najskôr vyučovaním a potom žiaci z každej krajiny predstavili svoju vlasť. Videli sme prezentáciu Islandu, Fínska, Litvy, Poľska, Nemecka a Dánska. Potom nás profesor Simonovitz rozdelil do dvojíc, v ktorých každý pracoval na určitom príklade, respektíve príkladoch. Tie sme vyriešili a odprezentovali pred ostatnými. Za svoju usilovnú prácu sme dostali certifikáty.

     Večer bola na pláne slávnostná, rozlúčková večera a muzikál My fair lady – niečo ako zavŕšenie nášho „výletu“. Všetci sme sa pekne vyšvihli a pobrali do mesta. Večera bola ako vždy chutná (aj keď nevyrovná sa tej našej slovenskej), ale na muzikáli sme nemohli vydržať. Je to celkom pochopiteľné. Nikto z nás po nemecky nevie ani ceknúť a jediné, čo sme sa naučili bolo „danke“ a „ich špreche nicht dojč“ („ďakujem“ a „nehovorím nemecky“ :)). Boli sme veľmi unavení a šťastní, keď sa účinkujúci doklaňali a my sme sa mohli pobrať do našich postelí. Aj keď na posteľ sme museli chvíľku zabudnúť. Čakalo nás ešte balenie a posledné zháňanie vecí. No potom všetci spokojne spadli do perín.

     Na druhý deň (štvrtok) sme vstali veľmi skoro. Takmer sme nestihli autobus, ale všetko dobre dopadlo a doviezli sme sa na vlakové nástupište. Po únavnom striedaní vlakov a autobusov sme konečne večer o piatej došli do Námestova. Rozlúčili sme sa a pobrali k vytúženému domovu.